Zmierim sa s tým (snáď)

28. june 2010 at 21:54 | Dia
"Už len jednu jahôdku a hotovo..." hovorila som si sama pre seba ... Moji synovia majú dnes 15 rokov .... musí byť naozaj všetko perfektné ... "Chalani !! poďte sem!"
"Áno mami , už ideme!" odkričali mi z hora jednohlasne
... Nemôžem tomu uveriť .... Veď len teraz sa narodili a už majú 15! Dúfam , že v tomto ťažkom období z nich dokážem vychovať slušných chlapcov ...


Zrazu pribehli sem. "No?! Akú tortu pre vás pripravila vaša mamička?!" Nastavila som líca, aby ma pobozkali ... Bill sa nenápadne blížil prstom ku čokoládovému krému ... Obrátila som oči , "Ani to neskúšaj!" Tom sa uchechtol
. Vytasila som prst na pohrozenie "Ty tiež nie!"
"Je krásna" usmiali sa na mňa obaja
a objali ma... Ach bála som sa toho momentu ,
keď budú odo mňa odchádzať a ja ostanem sama.... "No choďte sa pripraviť za 15 minút sú všetci tu ...."
"Fajn , mami? Ale , že , môžeme si to tu organizovať ako chceme však?"
"Musíte?" odmietavo som sa spýtala... "Ďakujeme!" ....a už ich nebolo....

"Bože! Stíšte tú hudbu!" Mohla som kričať koľko som
chcela... nebolo počuť vlastného slova ... všade , v celom dome boli pripitý výrastkovia... Netušila som že , mi to prerastie takto cez hlavu... Ále, nech si užijú ...Veď 15stku nemajú každý deň. Šla som vyzvedať , ako sú na tom moje deti ... "Bill!!! Tom!!!" zabudla som že ma nebudú počuť...Prehľadala som už takmer celý dom , ale nikde niesu ... "Izba!" napadlo ma vtedy ... Otvorila som dvere ... NA obraz ,ktorý som uvidela v tej chvíli , nikdy nezabudnem ... Bolo to naozaj hrozné ... Videla som ako sa Bill , bez akýchkoľvek výčitiek svedomia , odbavuje na Tomovy .... Obaja tak strašne vzdychali ... Myslela som , že sa zbláznim ... bolo to nechutné ....
Pozorovala som ich asi 10 sekúnd , kým si všimli , že stojím vo dverách ... "Mami! Nie! Nie je to tak ,ako si myslíš !!!" Snažil sa to Bill zachrániť , no už bolo neskoro ... Mala som pocit , že dostanem mŕtvicu .... Zabuchla som dvere a odišla preč ... " Mami??..." prišiel za mnou Tom ... Potom som počula aj Billove kroky .... "Ako ste mohli?!" s plačom som sa opýtala ...
"Je to proste tak .... Ja Billa milujem ... celým svojím srdcom , a nie len ako brata ... Milujem ho ako muža... a nedovolím aby nám to niekto prekazil ... "
"Cítim to rovnako... proste sa ľúbime ..." vtedy sa obaja chytili za ruky ... "Ak to nemieniš akceptovať , bude lepšie ak odídeme ..."
"Nie , to nedovolím!.. Ale , je to hriech! Ach.. Ako dlho to už trvá?"
"Asi dva roky..." smutne prehlásili naraz... "Ako som si to mohla nevšimnúť? Som strašná matka" rozplakala som sa...."Ale viem, že teraz mi neostáva nič iné , len sa s tým zmieriť" Znova som ich objala , no tento krát s porozumením.

Autor:     Anonym
 

1 person judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama